Ešte nezomreli
Celkom na začiatku bol jeden Štedrý deň. Mala som vtedy štyri roky a otec ma popoludní vzal do mesta. Neviem, po čo sme ta šli, zato si pamätám, ako so mnou vošiel do knižnice na námestí a ja som bola celá uveličená. Doma sme síce mali dosť kníh, ale tak veľa ako tam, som ich pokope nevidela nikdy.
Foto: mm
Kým som si listovala v knihách, otec (ktorý ma už dávnejšie naučil čítať) ma do knižnice zapísal. A pre mňa to bol osudový vianočný darček – odvtedy sú totiž knižnice mojou srdcovou záležitosťou. Nie je mi jedno, ako sa im a ich čitateľom (niekedy rovnako nesolventným ako ony) vodí. Ako sa im vodí v časoch, ktoré k nim nie sú finančne veľmi žičlivé a verejnosť si na ne spomenie nanajvýš v marci. V mesiaci knihy, keď býva vyhlásený Týždeň knižníc. Pritom sa na nás knihy tých najrôznejších kvalít (a často skôr nekvalít) valia odvšadiaľ ako lavína. Záľahy kníh v kníhkupectvách. Knihy dobré aj plné gramatických chýb a iného diletantizmu. Kvalita vedľa braku. Knihy ako samizdatové dôkazy bezbrehosti „demokracie“. Knihy ako stavebný materiál na výtvarné diela. Knihy zaliate v skle. Knihy ako tapety na stenách kaviarní. Knihy ako podpera kaviarenských stolíkov, sedačiek či pokladničných pultov v značkových butikoch. Knihy vystavené nepriazni počasia na okennom parapete ako pozvánka do krčmy. Knihy ako kolotoče na chodbách vysokých škôl Prines-Odnes. Knihy ako lákadlá na čítanie v nefunkčných telefónnych búdkach. Knihy v elektronických čítačkách či tabletoch, knihy na internete, knihy na CD nosičoch. Knihy v smetiakoch, knihy v zberných surovinách… Knihy s lepším osudom v Domove použitých kníh. Knihy na toaletách, knihy na burzách, knihy, knihy, knihy... O tejto „knihflácii“ však bude reč inokedy. Pretože...
Stále sú
Knihy napriek všetkému stále žijú. Aj v knižniciach. Hoci – práve tie majú často menej a menej peňazí na ich nákup. Kde na ne vziať? Čo tak darovať im ich? Darovať knižnici aspoň jednu knihu ročne podľa jej výberu. Na Vianoce? Aj. V marci, mesiaci knihy? Prečo nie. Kedykoľvek nám to peňaženka umožní? Ešte lepšie. Tak akosi som to myslela, keď som v roku 2012 „darovala“ knižnici v mojom rodnom meste pri príležitosti 85. výročia jej založenia myšlienku čitateľského obdarúvania. Bolo to čosi ako poďakovanie za vianočný darček, ktorý som členstvom v nej dostala, sotva ma bolo od zeme vidieť. Ten nápad sa vo mne zahniezdil cestou vlakom na besedu s poetkou Milou Haugovou, a tak som tých, čo v Hlohovci na besedu prišli, vyzvala: Ak môžete, darujte knižnici aspoň raz za rok jednu novú knihu, ktorú by potrebovala, ale nemá ju za čo kúpiť.
Jednu knihu ročne (knižnici)
Hlohovskí čitatelia neváhali, zapojili sa, pridali sa aj iné knižnice a projekt Jednu knihu ročne (knižnici) dovŕši koncom marca 2017 päť rokov. Spolu s knižnicou v Hlohovci sa do neho do roka 2017 zapojilo 50 knižníc, o ktorých sa to podarilo zistiť a ktorým vďaka nemu pribudlo do štyri- až päťtisíc nových kníh a jedno predplatné časopisu. Nie je však vylúčené, že tých kníh je aj o nejakú stovku viac. Alebo aj menej. K presnému číslu sa totiž dopracúva ťažko, pretože každá knižnica počet kníh, ktoré jej pribudli v rámci projektu JKR(k) nezverejňuje na internete a nie každá reaguje na prosby o údaje týkajúce sa jej účasti v ňom. O počtoch darovaných kníh však pravidelne informuje Helena Pekarovičová, riaditeľka knižnice v Hlohovci, kde som nápad, ako čo najlepšie obdarovať jubilujúcu knižnicu odštartovala. A zahorúca som oslovila aj zhruba sto ďalších knižníc s návrhom pridať sa a poslala im aj plagát projektu, ktorý sa zrodil v tlačiarni VM-print v Leopoldove a ktorým bolo možné osloviť darcov v knižniciach, kníhkupectvách, na autobuspvých zastávkach. Pár knižníc sa pridalo hneď, niktoré po opatrnom váhaní odmietli, iné sa pridali až nedávno. Niektoré projekt prispôsobili svojim potrebám, iné ho obohatili o nové nápady. Dôležité však je, že všetkým zapojeným knižniciam vďaka nemu pribudli knihy a jednej i predplatné časopisu Literární noviny. A ďalšie možno pomáhajú vychovávať aj budúcich výtvarníkov. Prečo a ako?
Darcovské exlibrisy
Keď som si uvedomila, že z iniciatívy hlohovskej knižnice a občianskeho združenia Ex Libris ad Personam (ELAP) Hlohovec sa roku 1997 zrodila medzinárodná súťaž detí v tvorbe knižnej značky-exlibrisu a bienále ich prác, bol na svete ďalší nápad. So súhlasom ELAP Hlohovec som knižniciam zapojeným do projektu navrhla osloviť detských čitateľov, aby – povedzme v rámci výtvarnej výchovy – vytvorili pre „svoju“ knižnicu tzv. darcovské exlibrisy, do ktorých by sa so súhlasom darcov vpisovali ich mená. Niekoľko knižníc, napríklad Staromestská knižnica v Bratislave či veľmi aktívna Obecná knižnica v Hliníku nad Hronom na čele s projektovou-pilotnou v Hlohovci to urobili a – vyhrali. Účasť na medzinárodnej výstave. ELAP Hlohovec a hlohovská knižnica totiž už v 2. ročníku projektu JKR(k) umožnili vystaviť detské darcovské exlibrisy na 14. bienále EX LIBRIS HLOHOVEC v roku 2013 spolu s víťaznými a ocenenými exlibrismi detí zo šestnástich krajín sveta…
Podporovatelia
To však nebolo jediné milé prekvapenie. Projekt Jednu knihu ročne (knižnici) inšpiroval zástupkyňu šéfredaktora vydavateľstva Perfekt a šéfredaktorku časopisu Fifík Magdalénu Gocníkovú a vydavateľstvo tiež prispelo knižným darom. A pre plagát projektu našlo miesto vo svojom kníhkupectve. Propagáciou prispela aj spisovateľka Gabriela Futová z knižnice P. O. Hviezdoslava v Prešove a darovaním knihy Zločin a trest vo vlastnom preklade sa pridala aj nositeľka ceny Jána Hollého, rusistka Viera Hegerová st. Neskôr projekt oslovil aj vedúceho online oddelenia denníka Pravda Mariana Nitona, ktorého knižný dar nedávno obohatil Liptovskú knižnicu G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Správa, že na knihu pre detské oddelenie Knižnice M. Hrebendu v Rimavskej Sobote sa v roku 2013 zložili zo svojho vreckového tretiaci zo Základnej školy P. Kellnera Hostinského s pani učiteľkou Janou Bokorovou, až vháňala slzy do očí. K podarovaniu knihy navyše inšpirovala aj deti z 5. B Základnej školy Pri Podlužianke 6 v Leviciach pod vedením pani učiteľky Andrey Škúciovej. Tlieskať sa žiadalo aj nápadu z Knižnice v Čadci – obdarovať knižnice aj predplatným časopisov či novín. A pomyselný potlesk si zaslúži aj Knižnica prof. Š. Pasiara v Hnúšti. Darcom kníh z projektu Jednu knihu ročne (knižnici) venovala program Kytica vďaky. Pre knižnicu i darcov ju uvili pedagógovia a študenti elokovaného Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Hnúšti.
Výdavok, ktorý obohatí
Riaditeľka knižnice v Hlohovci mi napísala, že ona sa projektom, ktorými sa každý rok uchádza o financie na nákup kníh pre knižnicu, snaží vždy dať nejakú myšlienku. A tak sa v roku 2014 uchádzala o dotáciu na Ministerstve kultúry SR jeho modifikáciou projektu JKR(k), ktorú nazvala: Jednu knihu ročne pre každého registrovaného čitateľa. Počet čitateľov v Hlohovci sa pohybuje od 2 800 do 3 000, takže je to takmer nerealizovateľná myšlienka, napísala v žiadosti a dodala: My však veríme, že spolu s knihami, darovanými od čitateľov a s príspevkom z Ministerstva kultúry SR by sme sa k tomu číslu mohli aspoň priblížiť. Ministerstvo sa nedalo zahanbiť, takže k bezmála 350 knihám v hodnote 3 472 eur, ktoré hlohovskej knižnici priniesol projekt Jednu knihu ročne(knižnici) pribudli ďalšie, na ktoré ministerstvo knižnici prispelo 2 000 eurami.
Hoci každá darovaná kniha stojí darcu (nielen ministerstvo) niekoľko eur, môže byť pre neho tento výdavok obohacujúci. O zážitky z čítania kníh (pretože ak chce, má každý darca právo prvého čítania). O príjemný pocit z toho, že kliesni cestu kultúre a vzdelaniu aj tým, ktorí by si to inak nemohli dovoliť. O radosť, akú vie v človeku vyvolať možnosť obdarovať. Ak neviete, ako na to, inšpirujte sa tu a napíšte mi, prosím, o tom, ako to u vás funguje, na adresu martamzavináčmartam.sk