Všetkých sa nezbavujeme

Knižnica v Hlohovci, ktorá mala vlani 85 rokov, mala vo vedomí mnohých jeho obyvateľov osobitné až výnimočné postavenie. Bola, a do značnej miery dodnes je, nositeľkou kultúry, kultúrnosti a vzdelanosti v meste. V úsilí prinášať čo najviac nových kníh aj iných knižničných jednotiek či spojenie so svetom prostredníctvom internetu, ale aj veľa zaujímavých podujatí nepoľavila ani potom, keď ju po strate právnej subjektivity začlenili do Mestského kultúrneho centra. Ako prvá na Slovensku sa roku 2012 veľmi aktívne ujala aj iniciatívy pri realizácii a rozvíjaní projektu Jednu knihu ročne (knižnici). O tom, ako pracovníčky knižnice v Hlohovci napĺňajú svoje poslanie, hovorí jej vedúca Helena Pekarovičová.

Norma výpožičiek na jedného pracovníka knižnice vášho typu je 15 000 ročne. Vy ich máte 21 746, teda oveľa viac, no vaša aktivita sa meria aj množstvom podujatí, ktoré organizujete. Napokon, práve jedno z nich bolo inšpiráciou na to, aby bola knižnica k 85. narodeninám „obdarovaná“ projektom Jednu knihu ročne (knižnici), ktorého ste sa stali lídrami. Podujatia však usporadúvate prakticky obdeň. Ako to vás sedem žien stíha a na čo sa orientujete predovšetkým?

Helena Pekarovičová

Helena Pekarovičová

Okrem tradičných spisovateľských besied (začiatkom minulého roka tu boli napríklad Andrea Codincton, Mila Haugová, Veronika Šikulová, tento rok tu svoju knihu Dve v tom prezentovali Gabriela Rothmayerová a Milka Zimková, ktorá pridala aj svoju monodrámu Sojka, v spolupráci s Jazz Café Armstrong organizujeme koncerty, ale robievame aj mnohé iné podujatia v meste. Ich počet stúpol najmä vlani, pretože sme sa začali intenzívnejšie venovať detským čitateľom. V posledných rokoch ich na celom Slovensku enormne ubúda, a aj preto treba najmä o nich bojovať. Deti, aj tie, ktoré ešte nie sú našimi čitateľmi, k nám chodia na exkurzie, no usilujeme sa pritiahnuť ich najmä podujatiami, na ktorých môžu byť aktívne. V detskom oddelení je to napríklad súťaž Domček otázok, v šulekovskej pobočke býva každý piatok tvorivá dielňa a kolegyňa odtiaľ robieva v knižnici hodiny literárnej výchovy, o ktoré je záujem aj mimo Hlohovca.

Ako čitatelia reagovali na projekt Jednu knihu ročne (knižnici), ktorý vyzýva darovať knižniciam jednu knihu ročne (alebo aspoň raz za život)?

Vlani sme v rámci projektu dostali od čitateľov 49 kníh, tento rok nám ich darovali už 23. Knihu nám darovala študentka, jeden z miestnych poslancov, nám dal na nákup kníh sto eur, iný darca, ktorého manželka aj dcéra sú našimi čitateľkami, prišiel s tým, že ho projekt veľmi oslovil, pretože, ako sa vyjadril, konečne niekto len nenatŕča ruku na peniaze, ale prichádza s myšlienkou – kúpiť podľa potrieb knižnice, prečítať si a potom knižnici darovať. Do zoznamu toho, čo potrebujeme, zrejme pridáme aj predplatné na niektoré časopisy. Ochotných darcov sme poprosili nielen o knihy žiadané „masovo“, ale najmä o také, ktoré by sme si inak nemohli dovoliť kúpiť. Vďaka projektu JKR(K) sme teda mohli fond rozšíriť aj o žánre akoby okrajové, ale zato užitočné a potrebné.

„Darcovský“ vzťah k vašej knižnici však nie je spojený iba s projektom JKR(K), ale je v Hlohovci všeobecnejším trendom.

Dá sa to tak povedať. Niektorí naši priaznivci nám naozaj dávajú knihy, dlhšie. Z USA dostávame od honorárneho konzula Tomasa Klimeka Worda – balík kníh každé Vianoce. Vďaka darcom môžeme napríklad nevidiacim ponúknuť Spotrebiteľský slovník v Brailovom písme, iným čitateľom mnoho iných zaujímavých kníh. A za významný príspevok knižnici považujeme aj štyri počítače, ktoré nám darovala Tatrabanka a my vďaka nim môžeme skvalitniť a predovšetkým zrýchliť svoje služby verejnosti, najmä poskytovanie informácií čitateľom.

K projektu JKR(K) sa postupne pridali zhruba tri desiatky knižníc na celom Slovensku, no niekde sú sklamaní, že im čitatelia nosia len staré knihy, aby si doma uvoľnili miesto na policiach. A niektorí nechápu, že knižnice musia knihy aj vyraďovať. Prečo, ako často a aké knihy sa z fondov vyraďujú?

Ročne vyraďujeme asi 500 kníh. Buď preto, lebo sú také opotrebované, že sa ich už nemožno požičiavať, alebo odpisujeme tie, ktoré čitatelia stratili, prípadne také, ktoré si dvadsať rokov nikto nepožičal. Knižničný fond by sme pritom podľa manifestu UNESCO pre knižnice mali raz za 10 rokov kompletne obnoviť. To je však pri našich finančných možnostiach prakticky nemožné.

Nie je škoda zbavovať sa všetkých starších kníh, keď na nové nemajú knižnice často peniaze?

Všetkých sa nezbavujeme. Náučnú literatúru alebo beletriu od klasikov zvyčajne nevyraďujeme, pretože čitatelia sa k nim vracajú. Navyše z náučnej literatúry slúžia dobre, ba niekedy aj lepšie ako nové, aj staršie knihy. Výnimkou sú ekonomické a iné podobné odbory, ktoré prešli veľkými zmenami. Staršie knihy o prírode či umení sú však neraz vybavené informačným aparátom lepšie ako nové a požičiavajú sa stále.

Hlohovská knižnica vždy mala hodnotný fond náučnej literatúry, ktorý zrejme využívajú najmä študenti. Pokračujete v tomto trende aj pri napĺňaní myšlienky projektu Jednu knihu ročne (knižnici)?

Áno. Budovanie fondu náučnej literatúry najmä pre študentov založila a preferovala ešte jedna z bývalých knihovníčok a riaditeliek knižnice Oľga Myjavská, ktorá presadila nakupovanie skrípt a učebníc vo veľkom. A mala pravdu. Knižnica má v prvom rade slúžiť na vzdelávanie. Samozrejme, musí uspokojovať aj kultúrne potreby, ale keď pomôžeme mladým študovať, zvýši sa vzdelanosť ľudí, ich kultúrnosť, intelektuálna úroveň aj kultivovanosť, a to sa nám všetkým v dobrom vráti.

Mená darcov kníh pravidelne zverejňujete a uvádzate ich aj v darovaných knihách. Podarilo sa už nadviazať kontakt s niektorou školou a dohodnúť sa na tvorbe darcovských exlibrisov z dielne detí, ako to urobili napríklad knižnice v Hliníku nad Hronom či v Bratislave?

Zatiaľ sme dostali iba exlibrisy do tohto ročníka medzinárodnej súťaže detských exlibrisov EX LIBRIS HLOHOVEC, čo je súťaž v tvorbe knižnej značky pre šesť- až pätnásťročné deti. Hlohovské školy zrejme exlibrisy vnímajú automaticky v spojení s týmto podujatím, no my plánujeme spoluprácu s nimi pri tvorbe darcovských exlibrisov rozšíriť. Do darovaných kníh zatiaľ vlepujeme exlibrisy, ktoré pre našu knižnicu v rámci projektu JKR(K) vytvoril Slavomír Chrenko, syn jedného zo zakladateľov EX LIBRIS HLOHOVEC Viktora Chrenka.

Ako prenikla tvorba knižných značiek-exlibrisov medzi deti hlohovských škôl?

Zaslúžil sa o to najmä nebohý pán Viktor Chrenko, ktorý roku 1996 obišiel s myšlienkou oživiť tradíciu tvorby exlibrisov a ich umiestnenie v knihách mnohé školy a inštitúcie. Jeho úsilie však podporila až bývalá riaditeľka hlohovskej knižnice Eva Úradníková, ktorá v tom období pracovala v detskom oddelení našej knižnice. Vďaka nej vznikli pod vedením pána Chrenka tvorivé dielne, ktorých cieľom bol aj návrat detí ku knihám a do knižníc. Deti sa rozkreslili a rozmaľovali, a tak vznikla myšlienka urobiť súťaž a výstavu víťazných prác.

A ako sa Hlohovec dostal prostredníctvom detských exlibrisov do sveta?

Na vernisáži výstavy roku 2007

Na vernisáži výstavy roku 2007

Naša knižnica je členkou UNESCO (UNAL), preto sme oslovili aj zahraničné partnerské knižnice, takže súťaž mala hneď od začiatku medzinárodný rozmer. Práce do nej poslalo v prvom ročníku takmer 600 detí. Od roku 1999 začalo súťaž aj finančne podporovať UNESCO, takže sme si mohli dovoliť pozývať všetkých víťazov do Hlohovca. A hoci si cestu platili sami, účasť bola vždy veľká. Podujatie spolu s tvorivými dielňami, návštevami kultúrnych podujatí či výstav a závere vernisážou výstavy víťazných prác trvá vždy tri dni.

To všetko vďaka knižniciam?

Prvý ročník LEN vďaka knižniciam. V zahraničí aj na Slovensku. Spolupráca je už bohato rozvetvená a súťaž EX LIBRIS HLOHOVEC je v zahraničí možno známejšia ako na Slovensku. V prvých ročníkoch pomáhali aj rodičia hlohovských školákov. Ubytovávali deti z slovinských škôl, ktoré majú s hlohovskými školami družbu. Ostatných sme ubytovávali všelikde, pretože ubytovacie kapacity v našom meste neboli v začiatkoch súťaže veľmi veľké.

Hlohovská knižnica však zhruba pred desaťročím stratila právnu subjektivitu, stala sa súčasťou Mestského kultúrneho centra na EX LIBRIS HLOHOVEC už neboli prostriedky. Súťaž však napriek tomu prežila. Ako sa ju podarilo udržať?

Viacerí Hlohovčania prišli za mnou s tým, že súťaž nemôžeme nechať zaniknúť a navrhli, aby sme na jej udržanie založili občianske združenie. Tak roku 2003 vzniklo združenie ELAP, teda EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC. Má dve sekcie – okrem exlibrisovskej aj sekciu História a osobnosti Hlohovca. Základňa a ťažisko práce so súťažou exlibrisov však zostala v knižnici a kolegyne sa na jej uskutočňovaní podieľajú značnou mierou, za čo im budem do smrti vďačná.

V posledných rokoch býva vyhodnotenie súťaže detských exlibrisov v roku Bienále ilustrácií Bratislava. Je to náhoda, alebo zámer?

Predovšetkým sme si navzájom nechceli konkurovať s Fraštackým tŕňom, čo je medzinárodná súťaž karikaturistov. Druhým dôvodom je, že návšteva BIB-u pri príležitosti EX LIBRIS HLOHOVEC je pre účastníkov veľmi príťažlivá, takže súťaž teraz vyhlasujeme každé dva roky zámerne vždy vtedy, keď je v Bratislave BIB. Roku 2006 sme mali s BIB dokonca spoločný projekt a na bienále sme otvárali výstavu z prác detí Putovanie za dušou tretieho zázraku. Bibiana navyše udeľuje v našej súťaži vždy aj svoju cenu.

Témou tohto, už 14. ročníka súťaže sú kvety, Kytica pre Hlohovec, ktorý si pripomína 900 rokov od prvej písomnej zmienky o meste. Koľko prác a z koľkých krajín bude tento rok hodnotiť porota a čím podujatie vyvrcholí?

Okrem Slovenska prišli práce aj z ďalších pätnástich krajín, napríklad aj z ďalekej Argentíny alebo Číny. Všetkých spolu je 2 529. Porota už zasadala, ale slávnostné vyhlásenie výsledkov aj výstavu víťazných prác sme si nechali ako vždy, na jeseň, tentoraz na 3. až 5. októbra.

Popri výstave víťazov súťaže Bienále EX LIBRIS HLOHOVEC – KVETY predstavíte aj výstavu exlibrisov akademického maliara Igora Piačku pod názvom Premeny. Nájde sa priestor aj pre darcovské exlibrisy, ktoré vytvorili deti pre niektoré slovenské knižnice v rámci projektu Jednu knihu ročne(knižnici)?

Ak sa ich dovtedy podarí zhromaždiť, pokúsime sa o to. Mohlo by to byť povzbudením nielen pre darcov, ale aj pre deti. Tento spôsob ich vkladu do knižníc fondov nie je zanedbateľný a nemal by zostať v úzadí.

Zhovárala sa a fotografovala Marta Moravčíková